Vianoce som mal rád ako dieťa, mám ich rád ako otec. Rovnako ale inak. Okrem detskej nefalšovanej radosti pri stromčeku sa mi občas naskytne skvelá príležitosť: vrátiť sa do svojich mladých liet. Do liet, keď som sa hodiny vydržal hrať s Legom. Posledné Vianoce to nebolo inak – Ježiško pod stromček priniesol aj krabice s Legom, ktoré bolo tak trochu nad možnosti a schopnosti staršieho syna. Aká škoda! Keď večer – s Božou pomocou po takom čarovnom dni – zaspali, z obývačky bolo počuť šuchot igelitových vrecúšok a hrkot Lego kociek. Staval som, užíval si a premýšľal. A prišiel som na toto.
Máš to vo svojich rukách
Lego ma baví aj dnes. A nielen baví, stále ma dokáže mnohé naučiť. Napríklad to, že to mám vo svojich rukách – doslova aj obrazne. Zoberieš jednu kocku, pripevníš ju k druhej, štvrtú k tretej a zrazu sa ti pod rukami niečo rodí. Dielo, fyzické dielo, ktoré môžeš ohmatať. Postavil si ho ty. Ty si premenil farebný, tvarový chaos kociek na poriadok, ktorý dáva zmysel. Hoci to na začiatku vyzeralo beznádejne. A tak to funguje aj v živote: i ten najväčší neporiadok sa dá upratať. Je potrebné začať, ísť postupne, neprestávať, sústrediť a zrazu je upratané. V hlave, na stole, v skrini, v živote, v práci, všade.
Snaž sa a dokážeš všetko
A ešte späť k počiatočnému chaosu. Keď vysypete všetky kocky na jednu kopu, môže vás – najmä v mladšom veku – zachvátiť pocit zúfalosti. Toto, že mám ja postavať? Veď to je nemožné! V tom sa nevyzná nikto. Pri dostatočnej snahe, bez zbytočného rozmýšľania o náročnosti úlohy, zrazu postupne kocky Lega ubúdajú a my začíname v rukách držať náš výtvor. Výtvor, ktorý znamená celý svet. Sme budovatelia! Dokázali sme to. A pritom to chcelo iba trochu snahy. Keď sa snažíme a sme trpezliví, zvládneme všetko. Niekedy to trvá dlhšie, ale výsledok príde. Stačí vytrvať! Hoci si to deti takto, takýmito slovami neuvedomujú, vnímajú to.
Keď niečo pokazíš, vždy to môžeš napraviť
Môže sa stať, že si zle pozrieš návod, zoberieš podobnú kocku namiesto tej správnej, staviaš ďalej, staviaš a zrazu: O-ou, niekde sa stala chyba. Odhodiť celú stavebnicu je tiež riešením, ale akým? Namiesto toho rozoberieme kúsok po kúsku to, čo sme už po skladali. Nechce sa nám, lebo dozadu nikto nechodí rád. Nikto rád neničí svoju prácu, na ktorej strávil desiatky minút či hodiny. No občas je to nutné a dá sa to. Nielen pri stavaní Lega či domu z tehál, ale aj v živote. Keď vieme, že sme urobili niečo zlé a naše základy sa hegajú ako spráchnivený rebrík, je čas vrátiť sa späť a chybu napraviť. Dá sa to a výsledok je potom taký, ako sme si želali.
A keby to bolo takto, nebolo by to lepšie?
Čím viac Lega podľa návodu postavíš, tým lepšie chápeš procesy budovania. A tiež si v samotnom budovaní sebavedomejší. Dokonca si dovolíš spochybňovať autorov návodov. Prečo je to takto? Čo keby som to vyskúšal inak? Napríklad, aha, takto, nebolo by to lepšie? Už tam niekde vzadu v hlave nám šrotuje mašina spochybňovania, ktorá prichádza so všetkými inováciami, lepšími spôsobmi, ako niečo postaviť, chuťou robiť veci inak – lepšie. Predstavivosť si užíva túto živnú pôdu a rastie ako bambusové výhonky v čínskom pralese. Aj to sú dôvody, prečo by Lego nemalo chýbať v žiadnej detskej izbe. A dokonca ani v inventári rodičov – tým môže dať ešte viac.
