Nahovárate si, ako vám ide práca od ruky? Počúvate podcast, polievka na sporáku, tamto opláchnem, deti okríknem a do toho nad prácou popremýšľam… Čo sa deje v skutočnosti v našom mozgu, ako pracujeme a čo nám hrozí, keď sa pokúšame zvládnuť „viac vecí naraz“?
Z núdze cnosť
Niektorí ľudia si myslia, že ženy bežne a prirodzene zvládajú viac činností naraz. Majú na to akési vlohy alebo tak. Skôr ide o reakciu na permanentný núdzový stav: Už by ste vytiahli koláč z rúry, voľačo páchne, ibaže vidíte, ako letí dieťa z gauča, a vtom druhé zakričalo, že mu treba utrieť zadoček, kakalo totiž, práve, keď zavolal manžel, čo treba kúpiť cestou z práce v potravinách a do toho, aby práca ľahšie ubiehala, nechávate si na pozadí pustený obľúbený seriál…
Pokúšať sa zvládnuť všetky tieto podnety viac-menej naraz nie je cnosť. Je to práve ten dôvod, pre ktorý bývajú mamy nervózne a večer sa cítia ako použitá dlážková handra.
Čo je multitasking?
Nahovárame si, že vieme robiť viac vecí naraz. Náš mozog však nedokáže spracúvať viacero myšlienok súčasne. Dokáže len jednu. Takže, ak sa pokúšame sústrediť na viacero podnetov, činností, plánov, v praxi to znamená, že neustále prenášame pozornosť.
Z činnosti A presmerujeme pozornosť na činnosť B. To však neznamená, že pracujeme na jednej aj na druhej. Nevznikne nám z toho „spoločné“ písmeno. Stále máme ABABABABABABA… Nie je to ako 1 + 2 = 3. A nie je to ani C. Je to stále ABABABABABABA…
Striedanie pozornosti vyčerpáva
Okrem toho, že ani A ani B nezvládneme na jednotku s hviezdičkou, ale utiahneme to na chvályhodný výkon, zarábame si na podráždenosť. Podráždenie plynulo prechádza do útlmu a vyčerpania.
Buď je nálada ako na hojdačke, alebo si držíme „dlhodobý“ výkon, po ktorom spravidla a nasleduje „dlhodobý“ kolaps, čosi ako vyhorenie. Alebo pravé vyhorenie.
„Aký to má celé zmysel? O čo sa tu vlastne snažím?“
Čo teda máme robiť? A hlavne ako?
Minimom, ktoré pre svoju pohodu a efektivitu zároveň môžeme urobiť, je to, že zrušíme všetky „podnety navyše“. Čiže vypneme seriál na pozadí, nebudeme po očku sledovať mobil, alebo četovacie okienka na desktope…
Naučíme sa rozlišovať medzi tým, čo je dôležité, a čo je urgentné. To, čo je urgentné, zároveň nemusí byť dôležité. Skrátka to počká. A my si vedome naplánujeme chvíľu, počas ktorej napríklad odpovedáme na maily, správy, zmeškané hovory. Vyhraďte si čas na varenie, upratovanie, ale aj milé povinnosti – ako napríklad hranie sa s deťmi. Venujte im sústredenú a ničím nerušenú (ani mobilom!) pozornosť a uvidíte, ako sa zmení pocit, ktorý ovládne vaše telo, keď si ľahnete do postele.
