„Čo reveš, veď sa ti nič nestalo!“ hovoríme vtedy, keď chceme narušiť vzťah s dieťaťom. Naštrbiť jeho dôveru a ešte mu aj naznačiť, že nie je schopné sa vyznať ani len vo vlastných pocitoch.
Prečo však fúkame boliestky, ktoré takmer nevidno? Prečo si túlime plačúce dieťa, ktorému sa „predsa nič také nestalo“?
Posledná kvapka
Niekedy naozaj žiadna poriadna boľačka – rana neexistuje. Jednoducho je dieťa unavené, ustráchané, neisté, sklamané, žiarlivé… a do toho sa ešte buchne či potkne! Je to už len posledná kvapka, ktorá spustí poriadny nárek. Pritom pohár trpkosti, ten skutočný dôvod, pre ktorý tieto všetky emócie dieťatko prevalcovali, naplnilo predtým všeličo iné.
Nehojíme ranu na koži, pohládzame „zranenú dušičku“
Veľakrát dieťa plače preto, že sa najmä zľaklo. Pád vyzeral hrozivo, a hoci sa našťastie neskončil zle, dieťatko potrebuje ventilovať strach a zdesenie. Prijímame jeho emócie a pomáhame mu pomenovať ich: „Zdá sa, že si sa veľmi zľakol… Vyzeralo to hrozivo… Bál si sa, že sa veľmi buchneš…“
Až potom, ako dieťatku pomôžeme emócie plnohodnotne prežiť, môžeme upriamiť pozornosť inam: „Pozri, našťastie nemáš boľačku. Ako dobre, že si v poriadku… Už sa cítiš lepšie? Môžeš už opäť kráčať?“
Dôvera a vrúcny vzťah
Namiesto: „Ale veď sa nič nestalo!“ Skúste povedať: „Tu som, ľúbim ťa…“ Objímajte dieťatko a poctivo fúkajte boľačky. Nerobíte to preto, aby ste liečili veľké rany. Robíte to preto, aby dieťa cítilo, že je milované, a že sú jeho pocity rešpektované.
Čo ak bude upišťané a rozmaznané?
Takto sa správajú práve deti, ktorých emócie nebývajú prijaté. Dieťa, ktoré je naučené, že jeho pocity a potreby blízka osoba ignoruje, bude o to viac plakať a nariekať kedykoľvek, keď sa objaví ktosi, kto ho vrúcne poľutuje. Nie preto, že by zveličovalo poranenie. Skrátka preto, že vyplavuje aj všetky tie potlačené emócie z minulosti.
A naopak – deti, ktoré vedia, že kedykoľvek nájdu adekvátnu podporu, nepotrebujú nič dobiehať. Sú odolnejšie a sebavedomejšie.
