Ak máte deti, pravdepodobne vám nebude cudzí obrázok drobca schovaného za závesom, ktorému spod neho evidentne trčia nohy alebo pokojne aj polovica tela, no on či ona sú presvedčení, že sú neviditeľní, prípadne dôkladne schovaní. Vedci si kedysi mysleli, že za týmto správaním je istá forma detskej sebeckosti – že dieťa si jednoducho myslí, že ho nevidno, lebo ono samo nič nevidí. V skutočnosti je to však inak!
Kedysi boli detskí klinickí psychológovia presvedčení, že deti sú egocentrické bytosti. Predovšetkým bábätká a deti v predškolskom veku majú vraj pocit, že sú stredom vesmíru. Ako na to prišli a ako sa to prejavuje? Skúmali totiž hru na skrývačku. Ak si malé dieťa zakryje oči, je presvedčené, že je neviditeľné, že ho iní ľudia jednoducho nemôžu vidieť. Prejavuje sa to napríklad tým, že si pri skrývačke zakryjú iba tvár (napr. sa skryjú za záves a hoci im nohy trčia, myslia si, že sú dôkladne schované a nikto ich nemôže nájsť). V najnovšom výskume však vedkyne Henrika Mollová a Allie Khalulyanová prišli na to, že to môže byť úplne inak.
Vyzerá to tak, že deti sú oveľa empatickejšie
Výskum prebiehal nasledovne. V jednej miestnosti boli deti vo veku 2 – 4 rok aj dospelí. Dospelí si striedavo zakrývali oči, uši a ústa a detí sa vedci pýtali, či ich môžu vidieť, počuť alebo sa s nimi rozprávať. Deti odpovedali, že nie – čo najskôr nedávalo zmysel. Na základe podrobnejšieho skúmania však dospeli k záveru, že deti na sociálnu interakciu vyžadujú potvrdenie prepojenia. Teda očný kontakt alebo to, že vidia ústa človeka, s ktorým sa rozprávajú. Podobne pristupujú aj k svojmu vlastnému telu – ak si teda zakryjú oči, stačí len rukami alebo plienkou, myslia si, že sú neviditeľné.
Práve preto je mimoriadne dôležité pestovať očný kontakt pri komunikácii už od najútlejšieho veku. Deti sa tak naučia byť pozornejšie, vytrvalejšie a pokojnejšie. Zároveň sa budú zdokonaľovať v pestovaní svojej prirodzenej empatie.
