Keď som pár dní po narodení nášho prvého dieťaťa, syna, ležal v posteli a oči upieral hore, žena sa ma spýtala, o čom premýšľam. Prekvapivo ma nefascinovala mucha loziaca po strope, po rozume mi šrotovali myšlienky o otcovstve. Ako ma zmení, čo ma naučí, zvládnem to, aké prvé slovo povie, nebude mať ploché nohy?
Vtedy mi žena povedala, že by dala všetko za to, aby videla, čo sa mi odohráva v hlave. A ja verím, že moja manželka nie je jediná žena, ktorá by toto chcela vedieť. Už je to 5 mesiacov, počas ktorých som sa tisíckrát zobudil v noci na plač, natriasal kočiarom ako zmyslov zbavený, lebo nechcel zaspať, no hlavne som si utriedil myšlienky. Ako to teda u mňa v hlave vyzerá?
Najprv rodičia, potom dieťa
Kočiar s dieťaťom hore schodmi, kočiar s dieťaťom dole schodmi, vyliať vaničku plnú vody, nosiť ho po byte, aby spoznal domácnosť. Keďže náš Viktor extrémne rýchlo nabral váhu, kríže sa mi rovnakou rýchlosťou premenili na boľavý a nefunkčný mechanizmus. Starostlivosť o domácnosť bolela, pomoc dojčiacej manželke bolela, bolel každý krok.
A tak som začal navštevovať fyzioterapeutku, ona, cvičenie a lepšie držanie tela mi pomohli nabrať druhý dych. Bez toho všetkého by som bol nervózny a ubručaný, ako medveď, ktorého zobudia počas zimy. Radšej si ani nejdem predstavovať, čo za neznesiteľné a uhundrané dieťa by vyrástlo z tej našej ratolesti, keby malo takéhoto otca.
Trpezlivosť spánok prináša
Nikdy som nebol trpezlivý. Keď mi niečo nešlo, nerváčil som, funel a škrípal zubami, ak to nepomohlo a stále to nešlo, buchol som do toho, ak sa ani po tomto geniálnom kroku nič nezmenilo, rezignovane, no teatrálne nahnevane som odišiel. Buď to urobí niekto iný, alebo sa vrátim k tomu neskôr, keď budem mať čas a chuť. Tak trochu som vedel, že pri výchove dieťaťa budem musieť na svojej trpezlivosti trochu zapracovať.
Aj som sa o to snažil – prvé minúty tíšenia či uspávania som zvládal s pokojom zenového mnícha, no potom som začal byť nervózny. Raz mi však žena pri jeho uspávaní povedala: „Je to kto z koho, a ty predsa vieš, že vydržíš dlhšie.“ Áno, tieto slová mi pomohli, aby som bol trpezlivejší, a keď som ho prvýkrát po 20 minútach hojdania uspal, cítil som sa ako šampión. Už mi chýbali len stupne víťazov, na ktoré by som sa postavil. Pri druhom dieťati si ich však určite obstarám.
Bez zdieľania pocitov to nejde
Ako dospievajúce dieťa rozvádzajúcich sa rodičov som nemal chuť sa im zdôverovať so svojimi pocitmi. Ani nikomu inému. Bol som hrdina, ktorý zvládne všetko sám – aspoň som si to namýšľal. Na rodičovstvo ste však väčšinou dvaja, s manželkou sme prevzali túto úlohu obaja s rešpektom a očakávaniami prvýkrát. Všetko bolo pre nás nové, vedeli sme iba to, čo sme si prečítali a zapnúť plienku tak, aby som nezhodil syna z postele, bolo pre mňa zložitejšie ako poskladať puzzle 2000.
Preto som bol plný nových pocitov a otázok: robím to správne, ako mu obuť ponožky, aby som mu neodtrhol nohu, ako zapnúť cvočky na overáliku, aby som mu nedal náhodou masáž srdca. A manželka rovnako pochybovalo o sebe, schopnostiach matky, starostlivosti a výchove. Preto sme sa každý večer rozprávali o svojich pocitoch a hľadali spoločne riešenia otázok, na ktoré odpoveď sme nepoznali. Je to obrovská vzpruha, ktorá nám dodala sebavedomie. Veď „ve dvou se to táhne lépe“.
Deti sú ako mačky
Pred pár mesiacmi by mi ani nenapadlo, že deti a mačky majú niečo spoločné. Dnes to vidím inak. Medzi najobľúbenejšie hračky nášho „krpca“ patrí papierové vrecúško – dobre sa dá chytiť, mení tvar, šuchoce, je ľahké – kto by ho nezbožňoval. Investícia do takejto hračky: stačí nakúpiť pečivo.
Mačky sú v tomto podobné, môžete im nakúpiť vankúše, preliezačky, myšky na zotrvačník za desiatky eur, no najviac ich poteší kartónová krabica, jutový špagátik či igelitový sáčok, v ktorom sú tieto mačacie kratochvíle zabalené. Na to však mnoho rodičov zabúda a myslí si, že čím viac hračiek, tým bohatší vnútorný svet detí. Ak máte však fantáziu, hračkou môže byť čokoľvek, aj ľudská ruka. A verte, že deti majú fantáziu skutočne úžasnú, o tom však nabudúce.
