Zuby, ach tie zuby. Niektorí z nás majú väčšiu obavu zo zubárskeho kresla ako z toho elektrického. Má to svoju logiku: u zubára si na „tróne“ niekedy posedíte aj pár hodín, v tom druhom prípade to nehrozí. Okrem toho, talianske manželstvo so zubmi nás sprevádza celý život – už od detstva. A to dokonca aj vtedy, keď ich ešte ani nemáme.
Teda vizuálne, pretože zuby sa tvrdošijne, neochvejne tlačia von celý čas – od narodenia. Hoci si na ten pocit nepamätám, vďaka empatii mám dokonalú predstavu, ako sa hlavný predstaviteľ tejto srdcervúcej tragédie musí cítiť. Máme dobrého syna, viac sa smeje ako plače. A keď plače, tak má na to pádny dôvod – buď spadne (no dobre, nezodpovedný otec ho zhodí) zo saní, udrie si hlavu o roh knihy, alebo jeho večera má meškanie tri minúty.
Úprimne, to posledné by dokázalo rozplakať aj mňa.
S manželkou dlhšie sledujeme, že hlodáky toho nášho 11-kilového „drobca“ už začínajú mať chuť zahryznúť do niečoho – do banánu, jablka alebo môjho nosa – a tak sa derú na svetlo sveta. Či skôr do tmy ústnej dutiny? Naše pozorovanie vyzerá takto: bezstarostne sa hrá na podložke, koncentrovaná radosť sveta a zrazu nezastaviteľný rev.
Niekedy trvá pá minút, inokedy pár desiatok minút. Nič príjemné, aj ľadové srdce by sa roztopilo a kamenné zase popraskalo. A to vrúcne milujúce rodičovské? No, bolí nás to rovnako ako jeho. O to viac, keď sa hurónsky rev spustí od polnoci, vtedy to bolí aj náš spánok, ruky, ktoré ho musia čičíkať a nervy, ktoré nemôžu povoliť.
Som silnejší ako jeho zuby, som silnejší ako jeho zuby, – opakujem si a robím chaotické tanečné kroky so synom v náručí po spálni. „Čo keď nie si?“ ozve sa kdesi zozadu škodoradostne moja trpezlivosť. Možno je to pravda, možno je to naozaj tak, pripúšťam si.
Ticho.
Konečne? Asi skôr vďakabohu. Líhame si všetci traja do postele, zhasíname lampu a zrazu sa miestnosťou ozve veselé:
– Dtadta. Dtadta.
– Si preto toľko plakal, lebo sa ti jazyk rozväzoval? – spýta sa manželka prekvapene. Toto počujeme prvýkrát.
Mne sa tisnú slzy do očí, on povedal tata! Užívam si pocit blaženosti, ktorý okamžite nahrádza uvedomenie: nepovedal, veď má ešte len 6 mesiacov. Teda povedal, ale nevie, čo to znamená. Ešte si počkám, nevadí – veď trpezlivosť slová prináša.
A všetko ostatné tiež.
