Raz si hore, raz si dole. Odveká múdrosť, ktorú v slovenskej ľudovej slovesnosti dostal na výslnie uznávaný tvorca ustálených slovných spojení ako „si zabil“ a „Šmajdova manka“ – Rytmus. Rovnako ako pre bábätko – raz si na chrbte, raz na bruchu – to platí aj pre jeho rodičov. Keď sú však obaja rodičia „down“, dvanásť jazdcov apokalypsy vyzerá oproti ním ako radostný sprievod oslavujúci príchod jari.
To je tak.
Jeden deň máš pocit, že si môžeš otvoriť konzultačné centrum pre spokojné manželstvo, druhý deň sa bojíš otvoriť dvere spálne, aby tam na teba nečakala pripravená hranica. Raz si hore, raz si dole, povedal som si a začal som rozmýšľať, prečo sa so svojou ženou celý deň nebavím, hnevám sa na ňu, a keď kráča vedľa mňa, prekáža mi to násobne viac, ako keby o pol jedenástej večer pustila rýchlovarnú kanvicu a popritom prechádzala mokrými prstami po balóne.
Moje dva najnenávidenejšie zvuky.
Prapôvod tohto konfliktu môžem hľadať v tom, že som mal veľa práce. Moja chyba, mal som byť efektívnejší a nemal som dovoliť, aby to zasiahlo do osobného života. Požiadala ma, či by som doobeda nešiel povoziť malého-veľkého muža v kočári. Urobila to deň predtým. Jasné, síce mám toho dosť, no je jar, urobím si prechádzku, bude sa mi lepšie pracovať, opálim sa, popremýšľam, treba.
Ráno.
Manželka sa pozerá na telefón a hlási: „Je mínus dva.“ Takže toto je tá jar, výborne, v skrini lovím niečo teple, ideálne vlnený rolák. Vyťahujem ho, už dotyk prezrádza, že bol bezostyšne vypraný na 90 °, keď si ho oblečiem, holý pupok moju teóriu potvrdzuje. O jeden sveter ma takto pripravila a aby toho nebolo málo, tento rolák sprala už druhýkrát. Výborne, to by sme mali.
– Hí, ja mám dnes o pol deviatej kozmetičku.
Výborne, to by sme mali znovu. Takže ráno si nebudem môcť ani umyť zuby bez toho, aby malý-veľký krikľún protestoval proti tomu, že ma nevidí. Poobede idem s ním na plávanie, takže môj časopriestor na prácu sa zúžil. V inom životnom rozpoložení by ma to skôr potešilo, hurá, dnes sa nepracuje, vtedy však do mňa vstúpilo sto čertov. Lebo: druhýkrát sprať ten istý rolák? No uznajte.
Oheň na streche.
A nedal sa uhasiť, pretože sme boli s manželkou stále spolu. Keď sa hnevám, potrebujem byť sám – také jednoduché to je. Až večer, keď išla uspať syna, som osirel. Konečne, ostrihal som sa, oholil, osprchoval, psychohygiena a očista tela. To som potreboval.
Blik.
Veď toto je môj problém, ona za to nemôže. Ospravedlním sa a poviem jej, prečo som hneval, to je nápad! Trvalo mi približne desať minút, kým sa moja hrdosť zmierila s týmto ojedinelým riešením, ale našťastie mal môj rozum silnejšie slovo. A nohy, ktorými hrdosť dokopal do kúta a taktne jej dohovoril, aby mlčala. Ono, asi to nie je taká obyčajná hrdosť – skôr prehnaná hrdosť.
Empatia.
To mi celý deň chýbalo – zahľadel som sa do seba tak, že som zabudol na to všetko to dojčenie, prezliekanie, uspávanie, zabávanie, vymieňanie plienok, čistenie zeleniny na obed, ktoré má na starosti žena. Myslel som iba na moje varenie obedov, kočíkovanie, plávanie, vysávanie, upratovanie hračiek, kúpanie. Navrhol som, aby sme si nič nevyčítali, nepozerali sa na toho druhého, že čo by mohol ešte lepšie urobiť, lebo obaja robíme maximum pre nás, nášho syna, našu domácnosť. A niekedy sa môže stať, že to nestačí. Aby nebol oheň na streche, vtedy stačí byť empatický.
Ponúkam konzultácie na spokojné manželstvo, nechcete?
Berte, kým nebudeme zase obaja dole.
