Vraciate sa domov z parku, váš syn či dcéra náhle zastaví uprostred priechodu pre chodcov a odmieta ísť ďalej. Možno si demonštratívne sadne. Prídete domov a tam nechce požičať mladšiemu súrodencovi hračku, začne všetko hádzať o zem, búchať dverami a ťahať mačku za chvost. Čo to je? Doteraz ste sa s takým správaním ešte nestretli. Nuž, s najväčšou pravdepodobnosťou prišlo obdobie prvého vzdoru.
Kedy prichádza obdobie prvého vzdoru
Ako batoľa označujeme dieťa medzi 13. a 36. mesiacom svojho života, práve táto fáza vývinu patrí z hľadiska emócii – ich spracovania, rozpoznania, ale aj schopnosti mať rád sám seba – medzi najdôležitejšie. A ako to už býva pravidlom: aj medzi jednu z najťažších. Prvé obdobie vzdoru prichádza zväčša medzi druhým a tretím rokom dieťaťa (môže prísť však aj o trochu skôr), v tomto veku si ratolesť uvedomuje to, že mu niečo patrí, tiež začína rozpoznávať svoje emócie, tie však ešte nedokáže ovládať a tiež sa učí mať rado samo seba.
S tým sú spojené návaly zlosti, eufórie, neposlušnosti, testovania hraníc a konania, o ktorom by ste predtým nepovedali, že ho je vaše dieťa schopné. Ako mu pomôcť v tejto náročnej životnej fáze, aby nepochybovalo o vašej láske a dokázalo mať rado samo seba? A čomu sa naopak vyhnúť, aby ste nenaštrbili predchádzajúcu láskavú výchovu, výsledkom ktorej bude človek s vysokým EQ?
Ako sa nesprávať k dieťaťu v období prvého vzdoru
- Obdobie prvého vzdoru je obzvlášť náročné i pre rodiča, najmä ak s ním nemá prechádzajúcu skúsenosť – objaví sa prakticky zo dňa na deň. Často býva prirodzenou reakciou na „neposlušné“ správanie dieťaťa hnev, krik, odopieranie lásky. Nie je to jednoduché, no skúste sa takýmto prejavom vyhnúť, v opačnom prírode to môže mať za následok narušenie či dokonca prerušenie vzťahovej väzby, ktorú ste si spoločne dlhé mesiace budovali.
- Záchvaty hnevu nie sú ničím iným len volaním o pomoc – dieťa nevie a nedokáže spracovať svoje emócie a takto ich ventiluje. Tým, že tieto prejavy budeme ignorovať a zachováme si ľadový pokoj, nič nevyriešime. Práve naopak, ratolesť môže nadobudnúť pocit, že sa na rodiča/ov nemôže spoľahnúť.
- Nesnažme sa preraziť hlavou múr: rodičia sú silnejší – majú mocnejšie ruky aj hlas, demonštrácia tejto sily však bude celú situáciu iba zbytočne eskalovať. Na mieste je otázka: „Keď rodičia nedokážu zvládnuť svoje emócie, ako to môžu vyžadovať od svojich detí?“
- Tresty – či už fyzické alebo psychické – tiež rozhodne nie sú na mieste. Dieťa emócie, ktoré prežíva, nepozná, dokonca v ňom vyvolávajú strach. Ak ho k tomu ešte začnete trestať (pár po zadku, za trest do svojej izby a osamote), tento strach a pocit neistoty iba prehĺbite. Tiež nie je vhodné hovoriť dieťaťu, že je zlé, lebo tomu nakoniec samo uverí. Ak k tejto metóde pristúpite, svoju zlosť bude ventilovať podobne – trestaním hračiek, zvierat a neskôr i ľudí.
- Záchvaty zlosti sú pre dieťa takou silnou a stresujúcou skúsenosťou, že ak mu vtedy začnete hovoriť, čo robí zle, nebude vás nie len počúvať, ale ani počuť. V takomto rozpoložení je snaha viesť konštruktívny dialóg zbytočná. Čo teda robiť?
Ako dieťaťu pomôcť prekonať obdobie prvého vzdoru
- Snažte sa zistiť, čo záchvat hnevu spôsobilo, skúste pomenovať jeho pocity: „Áno, hneváš sa, že teraz ideme z parku domov, to je normálne. Čo keby sme namiesto sedenie na priechode skúsili vybiť zlosť behaním?“
- Pomenovanie pocitov, ktoré dieťa cíti, je zásadné. Pochopí, že ich poznáte aj vy a to mu pomôže uvedomiť si, že takéto emócie sú prirodzené. Buďte teda pozorný a snažte sa odsledovať, čo „výbuch“ spôsobilo. Následne to okomentuje slovami: Si nahnevaný, lebo… Si smutný, pretože… Si nervózny, lebo… Bojíš sa, lebo… A poskytnúť mu náhradnú možnosť ventilácie – behanie, bubnovanie na bubon, búchanie do vankúša.
- Plač aj smiech dokážu dieťaťu pomôcť lepšie spracovať emóciu. Keď príde záchvat hnevu, buďte pri ňom, skúste ho objať, ak vám to nedovolí, aspoň jemným dotykom mu naznačte, že ste pri ňom aj v tejto náročnej situácii. Potomok tak dokáže svoje pocity lepšie a rýchlejšie vyplaviť na povrch.
- Namiesto vysvetľovania, čo zlé potomok urobil, skúste opakovať dokola tie slová, ktoré mu dodajú pocit istoty, že ste tu pre neho. Napríklad: „Som tu pre teba a všetko bude v poriadku,“ alebo „Sme spolu a spoločne to prekonáme.“
- Aj počas záchvatu hnevu je však dôležité stanoviť hranice, ktorých dodržiavanie budete vyžadovať neustále. Napríklad, keď vidíte, že sa ide zahnať na iné dieťa, zastavte ho, žiadne prudké pohyby, skôr objatie, spoločne prekonajte prvotný výbuch a následne mu razantne, no stále láskavo vysvetlite, prečo sa to nesmie. Ak budete takto postupovať pri návaloch hnevu svojej ratolesti, vychováte z nej citlivé, vnímavé, empatické dieťa, ktoré má rado samo seba aj ostatných.
