Prečo? Prečo? Prečo? Otázka, ktorá začne dominovať detskému slovníku okolo 3. roka. Jednoduchá, zvedavá, niekedy vtipná, inokedy vyčerpávajúca, no najmä nesmierne dôležitá. Dieťa prichádza na svet ako nepopísaný list papiera – o tom, ako funguje svet, rodina, vzťahy, veci nevie vôbec nič. Ale chce to vedieť. Vy to viete, aspoň veľkú časť z toho, na čo sa váš potomok pýta, preto sa neváhajte podeliť o svoje vedomosti. Prečo je dôležité odpovedať deťom na otázku „prečo“? A prečo je dôležité vysvetľovať všetko: vzťahy, emócie, zákazy, rozhodnutia?
Byť zvedavým je super
Nebuď zvedavý, lebo budeš skoro starý. Veta, ktorou nás často počastovali rodičia: lebo ich naše otázky unavovali, lebo sa za ňu snažili skryť svoju nevedomosť, lebo si mysleli, že nie sme pripravení poznať pravdu. Ale byť zvedavým je super. Čím sme zvedavejší, tým viac vieme, tým lepšie rozumieme svetu a dokážeme sa v ňom vyznať. Rovnako to platí i pre deti. Skúsme nepreberať vetu „nebuď zvedavý, lebo budeš skoro starý“ po svojich rodičoch. Namiesto toho sa snažme dodať svojim deťom dostačujúce odpovede – i na tie najbizarnejšie otázky. Pretože všetko má svoju odpoveď.
– Prečo je deň?
– Lebo svieti slnko a nie je tma.
– Prečo?
– Prečo?
– Lebo časť zeme, na ktorej sme, sa pozerá slnku do očí.
– Prečo?
– Lebo zem sa točí stále dokolečka dokola. Raz je deň, raz je noc.
– Prečo?
– Lebo to tak príroda, vesmír zariadila.
– Prečo?
– Lebo príroda je mocná, nie vždy však ešte vieme, prečo to tak urobila.
– Prečo?
– Lebo sme neukojili našu zvedavosť.
Nebojte sa odpovedať deťom aj zložitejšie, nech sa trošku potrápia. Možno spočiatku to bude pre ne náročnejšie, postupne sa však do toho dostanú. Dôverujte svojim deťom – sú oveľa inteligentnejšie, ako by ste si mohli myslieť. Keď chcú vedieť viac, doprajte im to. Keď nepoznáte odpoveď na nejakú otázku, neváhajte to priznať – nikto nevie všetko, ani mama, ani tata, ani dedo a dokonca ani ty. Len keď budeme zvedaví, dozvieme sa viac.
Vysvetľujte aj svoje rozhodnutia
Niekedy je dobré odpovedať na „prečo“, aj keď dieťa túto otázku nahlas nevylovilo – napríklad je zmätené, bojí sa, alebo je smutné. To sa stáva najmä vtedy, ak dostalo nejaký zákaz alebo formu trestu. Bude však preň oveľa lepšie, keď mu svoje rozhodnutie vysvetlíte. Ide o jednoduchú psychológiu. Zoberme si napríklad dlhý rad pri okienku na stanici, kde sa predávajú lístky na vlak. Ten váš už o pár minút odchádza, tak pribehnete k prvému človeku v rade a spýtate sa ho: „Prepáčte, mohli by ste ma pustiť?“ S veľkou pravdepodobnosťou povie „nie“. Keď mu však k tomu pribalíte aj dôvod: „Prepáčte, mohli by ste sa ma pustiť, o tri minúty mi ide vlak do Bratislavy, kde mám dôležité stretnutie,“ šanca na úspech výrazne rastie.
A tak je to aj s deťmi. Keď udelíte nejaký zákaz, napríklad „teraz sa dva dni nebudeš voziť na tatrovke“, ak chcete, aby sa s tým lepšie vyrovnalo, poučilo sa a v budúcnosti ste tento zákaz nemuseli dávať, vysvetlite mu to. „Barbora, teraz nebudeš dva dni jazdiť na tatrovke. Povedali sme si, že si budeme na ulici všímať ľudí a ty si dvakrát skoro vrazila do tety. To sa mi nepáči a nedohodli sme sa na tom. Pozajtra tatrovku dostaneš, ale budeš už jazdiť obozretnejšie, dobre?“ Namiesto srdcervúceho plaču s veľkou pravdepodobnosťou dostanete chápavý, i keď trochu sklamaný pohľad.
Zároveň ukážete, že existujú isté hranice (o ktorých by potomok mal samozrejme dopredu vedieť), ktoré dieťa nesmie prekročiť. A keď ich prekročí, bude niesť následok za svoje rozhodnutie. Je na vás, aby ste mu toto rozhodnutie vysvetlili. Keď tak urobíte, bude mu rozumieť a ľahšie ho prijme a pochopí.
Netajte svoje pocity, vysvetlite ich aj dieťaťu
Čím skôr sa dieťa naučí spracovávať svoje emócie, tým lepšie – pre všetkých, pre rodičov, pre okolie, no najmä pre samotné dieťa. Ako sa ich však má naučiť spracovávať? Podnet musí ísť od vás. Preto sa o svojich emóciách neváhajte rozprávať: pomenujte ich, vysvetlite si ich, prečo práve táto emócia vami lomcuje a pokojne veďte ďalšiu debatu. Napríklad, keď sa syn hrá s Legom a zrazu začne zlostne búchať do svojho diela, lebo mu nejde pripojiť strechu na auto.
– Hneváš sa, Tomáš, lebo ti nejde pripojiť strechu. To je úplne v poriadku, ale čo keby sme namiesto toho bitia, ktoré ti vôbec nepomôže, skúsili sa s hnevom vyrovnať inak? Skúsme sa upokojiť a ja ti strechu pomôžem pripojiť.
Keď majú deti vzor a majú možnosť odpozorovať, ako spracovávať emócie, je to obrovské plus. Tu by mali ísť rodičia príkladom. Preto, keď ste frustrovaná, lebo na podložke plače malý súrodenec, väčší poletuje po izbe, lebo mu chýba pozornosť a vy sa snažíte dovariť obed a nakričíte na neho, neváhajte sa mu ospravedlniť. Keď vychladnete, choďte za ním a povedzte mu: „Prepáč, že som na teba kričala, bola som nahnevaná, nič sa mi nedarilo, bábätko tu plakalo a ty si lietal, hoci vieš, že to nemám rada. Preto som na teba kričala, prepáč. Nabudúce mi pomôžeš tým, že nebudeš behať, ale bábätku podáš hračku.“
Čo sa týka emócií, základom je ich pomenovať, aby sa v nich dieťa vyznalo. Potom je dôležité vysvetliť si, ako sa k ním dostalo: lebo sa mu nedarilo postaviť Lego a to ho nahnevalo, lebo mu chýbala pozornosť, lebo… A posledným, nesmierne dôležitým krokom je poskytnúť návrh či návod, ako ich spracovať: čo keby si namiesto rozbíjania Lega skúsil svoj hnev vybiť udieraním do vankúša alebo urobením 10 drepov? Vysvetľujte, odpovedajte a podporujte zvedavosť. To vám pomôže vychovať dieťa, ktoré sa vo veľkom svete nestratí.
