Čo robiť, keď u svojho dieťaťa vypozorujete, že je hanblivé? Má zmysel ho pošťuchovať a prehovárať? Alebo práve naopak, uchrániť ho pred otravnými poznámkami okolia?
Hanblivosť je jedna z prirodzených ľudských vlastností. Vychádza z nášho temperamentu, zo spôsobu, akým nás vychovávali rodičia a aj z toho, v akom kolektíve sme vyrastali. Niektorí sme viac plachí, iní menej, niektorí si užívajú, keď sú stredobodom pozornosti, iní by sa radšej prepadli pod zem, než by si mali na rodinnej oslave zaspievať karaoke.
Také veľké dievčatko a hanbí sa! Chlapci sa nesmú hanbiť! Taký veľký chlapček a schováva sa za maminu sukňu… Tieto vety asi počúvate často najmä od staršej generácie v prípade, že máte hanblivejšie alebo plaché dieťa. Vymažte ich zo slovníka, napomínajte tých, ktorí sa dieťaťu takto prihovárajú a fixujú mu do života nesprávne vzorce. Hanbiť sa môže každý. Dievčatká, chlapci, malé aj veľké deti, dospelí. Kým niektorí z toho vyrastú alebo to dokážu zmeniť v dospelom veku a pretransformovať sa z introverta pokojne aj na exhibicionistu, niektorí zostanú plachí. Kvôli takýmto zbytočným poznámkam si však mnohí dokážu vybudovať aj nepríjemný blok – bude im robiť problém telefonovať s cudzími ľuďmi, ukázať svoje vedomosti na skúške či pracovnom pohovore, prípadne pre nich bude obrovským strašiakom vybaviť si niečo na úrade.
Ako pomôcť dieťaťu, ktoré sa hanbí?
Nehovorte mu čo má a čo nemá, čo musí a čo nesmie – v oblasti komunikácie (hranice sú, samozrejme, na mieste, ide len o sféru hanblivosti). Zabudnite na vetičky, ako musí pozdraviť, ako musí poďakovať, ako si samo musí ísť vypýtať jedlo od čašníka… Takéto vystavovanie stresu dieťa dokáže ešte viac zablokovať. Pre hanblivé dieťa je „prekonanie sa“ obrovskou záťažou. Síce je po prekonaní sa hrdé na seba, páči sa mu pochvala od rodičov aj obdivné komentáre okolia, nesmie to však byť jeho motiváciou. Dieťa by sa malo učiť nápodobou a trpezlivým prístupom okolia. Vidieť, ako sami zdravíme, ako sami družne konverzujeme so susedmi, prehodíme pár slov vo výťahu s cudzím človekom alebo sa prihovoríme panej, ktorá stojí za nami v rade pri pokladni a má len zopár drobností, a pustíme ju pred seba. Samozrejme, jednoduchšie to bude po skončení pandémie, keďže teraz sú naše sociálne kontakty značte obmedzené.
Ak si chce dieťa napríklad požičať hračku od kamaráta na ihrisku, no hanbí sa, môžete mu to pomôcť postupne prekonať takto:
1. Najskôr choďte s dieťaťom, čupnite si ich výškovú úroveň a povedzte: Ahoj, Miško by si chcel od teba požičať autíčko, môže, prosím? Vrátime ti ho o chvíľku.
Svoje dieťa neprehovárajte k tomu, aby niečo povedalo.
2. Na ďalší deň alebo pri druhej príležitosti povedzte svojmu dieťaťu, čo sa bude diať: Teraz pôjdeme spolu k tomu chlapcovi, pekne ho obaja pozdravíme a požičiame si autíčko. Chceš, aby som ťa držala za ruku? Dieťa v tejto fáze môžete nabádať k tomu, aby chlapca pozdravilo, zvyčajne to už urobí.
3. V treťom kroku, napríklad v rade pri pokladni, môžete poprosiť dieťa, aby podalo pani predavačke keksík, ktorý si vybralo a po blokovaní pekne poďakovalo.
4. V štvrtom kroku môžete dieťa nabádať, aby si hračku išlo vypýtať síce spolu s vami, ale samo skúsilo povedať, čo si prosí. Ak nebude chcieť začať, povedzte zaň prvú vetu a nechajte sa dopĺňať.
Takýmito postupnými krokmi, keď dieťa bude stále cítiť oporu vo vás a vo vašich gestách, zároveň sa bude cítiť bezpečne, keď ho budete držať za ruku, to postupne pôjde. Rozhovoriť ho môžete aj správnymi otázkami. Nie je vhodné napríklad pýtať sa, čo ste robili v škôlke, ale sústrediť sa skôr na emócie. Vidím, že dnes ste mali na obed zemiakovú polievku. Chutila ti viac ako včerajšia mrkvová? S akou hračkou si sa dnes najviac hral, čo ťa bavilo? Aj ste si kreslili? Postupným rozrozprávaním opadne aj hanblivosť.
Ak dieťaťu robí hanblivosť problém v bežnom živote, napr. nedokáže komunikovať, je v strese, bojí sa, máva nočné mory, skúste sa obrátiť na psychológa. Odborná pomoc dokáže v tomto smere zázraky už po pár stretnutiach. A nie je na tom nič, za čo sa treba hanbiť, práve naopak!
