Začal sa školský rok a vy, namiesto krásnej novej etapy prežívate peklo plné sĺz, smútku a záchvatov hnevu. Rozčuľujú vás fotky vysmiatych detičiek s kytičkami, ktorých je plný instagram, nechcete počuť už žiadnu zaručenú radu, najradšej by ste svoje dieťa odtiaľ zobrali alebo práve naopak, zatvorili dvere na škôlke a utekali čo najskôr do práce, lebo toho máte už jednoducho plné zuby. Oba pocity – a tiež celá škála pocitov medzi nimi, je v poriadku. Ak však dieťa musí nastúpiť do škôlky alebo to jednoducho chcete, dá sa mu pomôcť. A aj vám.
1. Dieťa vás zrkadlí
Znie to tak strašne otrepane, ale je to tak. Dieťa potrebuje cítiť, že ste s rozhodnutím nástupu do škôlky stotožnená. Že si sama nenesiete traumy z detstva, prípadne ich máte už tak spracované, že s tým dokážete fungovať. Pospomínajte si, aké boli vaše pocity zo škôlky, zatelefonujte si s mamou, porozprávajte sa o tom s partnerom. Odpustite svojim rodičom, učiteľkám, povedzte niekoľkokrát po sebe nahlas, že je to úplne v poriadku. Pocity nepopierajte, nesnažte sa ich umčlať, priznajte si, že ste tam neboli šťastná, ak to tak bolo, no zároveň si pripomeňte, že ste pre dieťa vybrali dobrú škôlku, že ste už v úplne inej situácii a že mu kolektív prospeje. Hovorte si to pred spaním, hovorte si to ráno v sprche či pri umývaní zubov. Ak je to pre vás stále ťažká téma, ak je to možné, nech prevezme iniciatívu a vodenie do škôlky partner alebo starí rodičia.
2. Iný rodič
Ak dieťa robí scény aj po týždni, ťažko sa s vami lúči, skúste, či nepomôže, keď ho bude vodiť do škôlky tatino alebo starí rodičia. To aj v prípade, že ste sama so škôlkou úplne stotožnená, len drobcovi sa od vás ťažko odchádza.
3. Rozprávajte sa
Ak dieťa po príchode zo škôlky mlčí alebo naopak, kričí, hádže hračkami a zlostí sa, netrápte sa, je to v poriadku. Snažte sa však rozrozprávať ho, nenásilne, napr. po večeri alebo vo vani pri kúpaní. Nie však tesne pred spaním, aby sa mu zlé spomienky nevrátili a nemalo problém zaspať. Ak dieťa nechce o škôlke rozprávať, zahrajte sa s ním so zvieratkami/s figúrkami a imitujte, že zvieratko ide do škôlky a pýtajte sa syna/dcéry, že ako sa tam cíti. Terapia hrou je výborný spôsob nielen dieťa rozrozprávať, ale zároveň aj zahojiť ranky na duši.
4. Majte rituál a plán
Nejde o žiadne zaklínadlá. Ráno rozlúčku nepredlžujte, už večer dieťaťu vysvetlite, čo bude ráno nasledovať. Následne po prebudení dieťaťu venujte krátko a intenzívne pozornosť predtým, než sa pustíte do povinností. Potúľte sa, povedzte mu rozprávku, prelistujte si spolu knižku alebo si dajte vankúšovú vojnu. Dieťa tak “nabijete” pozitívnymi emóciami a bude ľahšie zvládať stresové situácie. Ubezpečte ho, že po škôlke poň prídete vtedy a vtedy – napr. Po obede, keď sa napapá, keď sa vyspinká a potom pôjdete spolu ešte na ihrisko alebo na zmrzlinu. Ak je to čo i len trochu možné, sľub dodržte. Na rozlúčku si môžete tlesknúť, poslať vzdušný bozk ešte od dverí alebo si zatancovať krátky tanček, takýto rituál by mal byť vždy na konci rozlúčky, aby sa dieťa ľahšie upokojilo a v hlave ukončilo proces lúčenia. Môžete si tiež obaja na ruku nakresliť napríklad srdiečko a povedať si, že keď bude dieťa smutné, nech srdiečko stlačí a vy mu pošlete na diaľku pusu.
5. Bez súrodenca
Ak je to možné, nechajte mladšieho súrodenca/súrodencov doma, aby ste sa mohli venovať pocitom svojho staršieho dieťaťa a nevidelo vás odchádzať spoločne domov. Pri citlivých deťoch to môže skomplikovať aj vzťah s bratom či sestrou.
6. Hovorte o pocitoch
Hovorte o tom, čo cítite, ale správne. Nezahlcujte dieťa svojím smútkom a negatívnymi emóciami. Namiesto “chýbal si mi” povedzte “tešila som sa na teba”. Už len takáto zmena v rétorike dokáže zázraky.
