Mala to byť chvíľka iba pre mňa. Aspoň polhodinka. Aj 15 minút by padlo vhod. Napustila som si vaňu, zapálila sviečku, pustila obľúbené relaxačné pesničky a ponorila som sa do voňavej peny. Zhlboka som sa nadýchla levanduľovej arómy a otvorila oči.
Boli tam!!! Moji dvaja synovia! Chvíľka pre mňa je nenávratne preč.
Keď sa začali pýtať, či mám pipíka, usúdila som, že je najvyšší čas relaxačný kúpeľ opustiť.
Samozrejme, deti po mojom odchode kúpeľ už viac nebavil. Opäť boli pri mne. Tentokrát pri sobotňajšej podvečernej rozprávke, ktorá zmohla aj mňa. Môj krátky mikrospánok malí zbojníci využili a podujali sa upiecť koláč na neexistujúcu oslavu.
V podvedomí som počula, ako Jakubko z chladničky vyťahuje vajcia, šľahačku a tvaroh. V prvom okamihu som si pomyslela, že toto nemôže byť pravda. Určite iba snívam! Toto nie je reálne.
Snívala som ešte chvíľku, keď som sa zrazu prebrala na nepretržitý zvuk tečúcej vody. Zistila som, že sa skutočne nachádzam v realite, že to nebol sen. Ponáhľala som sa do kuchyne.
Adam si v kuchynskom dreze umýval nohy, na ktorých mal ťahajúce sa vajíčkové bielka. Jakubko skutočne miešal vyššie menované suroviny na koláč.
Prvá otázka, ktorá mi chlapci položili, bola: „Mami, vytašeš nás?“
Zrazu mi bolo už aj do smiechu. Deti putovali rovno do vane – bez vytasania. Určite mi koláčik pripravovali s láskou.
