Na úvod si k uvedenému článku želám pripojiť piktogram – neprístupné do veku 12 rokov – v opačnom prípade môže pravda ukrytá v článku ohroziť psychické zdravie a zdravý duševný vývin maloletých.
Vedela som, že tieto otázky prídu, ale netušila som, že to bude tak skoro. Každopádne, keď mi nedávno v rámci večerného uspávania spojeného s čítaním knižky Ľudské telo začal 4,5 ročný syn vysvetľovať teóriu bondingu spojenú s pôrodom, bolo mi jasné, že otázka: „Mami, ako je to s tým Ježiškom?“ je namieste.
Moja prvotná reakcia bola: „Mhm, no, vieš …….“.
Hlavou mi prebehli slová z prednášky zo psychológie: Deťom neklamať. Odpovedať vždy primerane veku. Vždy nájsť odpoveď. Nikdy neodpovedať spôsobom: „Budeš sa to učiť neskôr v škole. Ešte si na to malý!“
„Ježiško je všade naokolo. Vidí, či sa máme radi, či máme doma pohodu…“ (Výborne, pripadám si ako predajca časopisu Strážna veža) „No hlavne, či sa pekne správajú k svojim rodičom.“ (Mhmm… Cti otca svojho i matku svoju!) „Či poslúchajú aj v škôlke a či sa pekne hrajú aj so súrodencami, nebijú sa a vedia sa spolu pekne na všetkom dohodnúť.“
Na to mi Jakubko odpovedal: „No, tak to spokojný asi nebudem!“
„No teda, aká sebareflexia!“ hovorím. „Máte šancu si to u Ježiška napraviť a pekne sa spolu hrať.“
Harmónia medzi deťmi vydržala presne 10 minút, kým sa začali opäť biť. Nechcela som byť na nich príliš prísna, predsa idú tie Vianoce, tak som sa ich snažila nejako zabaviť. Najlepším nápadom bolo zdobenie stromčeka, do ktorého sa chlapci vrhli hlava–nehlava. Ani som sa nenazdala a stromček stál ozdobený. A zrazu , ani som sa nenazdala, a stromček ležal na zemi – rozbitý.
Musela som si zahryznúť do jazyka. Takmer som vyhŕkla: „Prestaňte už!!! Lebo vám poviem pravdu, ako to je s tými Vianocami, a že nijaký Ježiško neexistuje!“
