Hovorí sa, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. A podobné je to aj s nálepkovaním. Keď niekomu, najmä krehkej detskej duši poviete, že „ty si ale nešikovný“, a potom mu to zopakujete ešte 99-krát, alebo pokojne i menej, uverí tomu. Ako funguje nálepkovanie a prečo môže byť nebezpečné?
Čo je to nálepkovanie alebo labelling
Nálepkovanie, alebo aj po anglicky labelling, je označenie niekoho, prípadne aj niečoho, jasným symbolom. Keď je dieťa nemotorné a v škôlke sa oblečie posledné, často ho niektorí jeho spolužiaci označia za slimáka. Ak má dieťa v izbe často neporiadok, rodičia ho nálepkujú slovom „bordelár“. Nálepkovanie však môže byť na základe akýchkoľvek znakov: správania, vzhľadu, intelektu alebo aj nejakej domnienky druhého človeka. A nie je výnimkou, že táto domnienka býva nesprávna.
Nefunguje to iba tak, že nálepky druhým deťom dávajú ich rovesníci. Možno naopak, ešte častejšie ich počujú z úst dospelých: rodičov, starých rodičov, tiet, ujov a nezriedka aj učiteľom. V minulosti bol tento jav úplne bežný a mnohí v takejto atmosfére vyrastali a považujú to za niečo neškodné a čo je ešte horšie: za prirodzené. Nálepkovanie však dokáže spôsobiť značné ujmy na psychike i vývoji dieťaťa.
Čo môžete nálepkovaním spôsobiť
Nálepkovanie je však nebezpečným fenoménom. Nielen deti, ale aj dospelí si vytvárajú názor na seba aj podľa toho, ako ich vníma okolie. Ak trojročnému dieťaťu poviete každý druhý deň, že je zlé, neporiadné, hlúpe, pomalé, neschopné, nič nevie, v začiatkoch bude o sebe pochybovať. Postupne, čím častejšie sa táto nálepka bude objavovať, tým ho v danej skutočnosti utvrdíme. A tak aj dieťa s potenciálom dokážete takýmto nálepkovaním presvedčiť o tom, že je nešikovné. Stačí mu to hovoriť dostatočne často.
Nálepky však nie sú vždy iba negatívne. Niektorí (starí) rodičia sa na svoje deti pozerajú až nekriticky. A tak ich neustále častujú výrazmi, ako šikovníček či smejko. Aj takéto nálepky dokážu spôsobiť škodu. Ako je to možné? Každý sme iný, každý zvládame tlak nejako inak. Práve tieto pozitívne nálepky vytvárajú tlak na deti: môžu si myslieť, že musia byť vždy iba šikovné, a keď sa im niečo nepodarí, zlyhali a sklamali rodičov. Alebo keď sa nesmejú a majú zlú náladu, lebo ich niečo rozosmútnilo, tak tiež zlyhávajú. Ale na tom byť iným ako vysmiatym nie je nič zlé, smútok, hnev či mrzutosť sú predsa prirodzenými emóciami, s ktorými sa stretávame denne. Je preto pre deti nesmierne dôležité ich poznať a naučiť sa spracovať ich. Nálepkovanie túto skutočnosť dokáže zabrzdiť alebo úplne zablokovať.
Aký postup zvoliť namiesto nálepkovania
Namiesto nálepky je vhodnejšie pomenovať situáciu ako aktéra situácie. Keď prídete nabudúce do rozhádzanej izby svojho dieťaťa, namiesto „Ty si bordelár,“, skúste otázku: „Vidím, že je tu neporiadok. Prečo sa to stalo a čo s tým urobíme?“ Dôležité si je uvedomiť, že každý takýto jav môžeme považovať za signál. Napríklad, keď sa dieťa často bije, chce nám tým niečo povedať, naznačiť. Namiesto nálepky „ty si zlý“, sa zamyslime, prečo tak koná. Netrápi ho niečo? Prečo sa tak správa? Možno sa dopracujeme k prekvapivým výsledkom. Vtedy je dieťaťu správne vyjadriť podporu a spoločne sa zamyslieť nad tým, ako situáciu vyriešiť.
Pri riešení situácie môže pomôcť aj prízvukovať pozitívne vlastnosti potomka. Po bitke v škôlke či škole dieťa nenálepekujte, že je zlé. Skúste to skôr takto: „To, že si sa pobil, to sa mi nepáči. Veď ty sa vieš k deťom správať aj pekne. Pamätáš si, ako si minule pomohol vstať zo zeme chlapcovi, ktorý spadol z bicykla? Nebolo by lepšie, keby si sa správal takto?“ Takáto nepriama pochvala a návod na zlepšenie správania môžeme považovať zo pozitívny prístup.
Práve pozitívnym prístupom dokáže dieťa lepšie prijať kritiku a vďaka nej sa zamyslieť nad svojím konaním. Každý máme negatívne vlastnosti, keby sme však počúvali iba o nich a o tých pozitívnych nám nikto nič nepovedal, asi by nás to veľmi nepovzbudilo. Naša sebadôvera by bola nulová. U detí to nie je inak. Istotne majú dosť svojich nedostatkov, zakrývať si pred nimi oči by bolo naivné a nesprávne, upozorňovať však iba na ne, rovnako. Snažte sa preto o to, aby vo vašej komunikácii so synom či dcérou prevažovalo vyzdvihovanie pozitívnych vlastností a skutkov. Ale bez nálepiek. Uvidíte, že sa to premietne i do zlepšeného správania dieťaťa.
