Viac času na seba, viac času na svoje myšlienky, viac času na všetko – okrem socializácie. Aj to priniesli opatrenia, ktoré sa odporúča a oplatí v súvislosti s Koronavírusom dodržiavať. Možno práve toto je však chvíľa, keď by sme mohli a mali zapracovať na zlepšení vzťahov so svojím okolím: partner, deti, rodičia, súrodenci, kolegovia, priatelia a priateľky. Ako pri všetkom – začať treba od seba. Máme pre vás niekoľko tipov ako nahliadať a pristupovať k budovaniu vzťahov. A nielen s tými, na ktorých vám záleží a máte ich v obľube. Ako teda vniesť trochu ľudskosti aj do komplikovaných vzťahov?
Nesúďte, no buďte objektívny a snažte sa porozumieť
Odsúdiť niekoho v priebehu pár sekúnd nebolo nikdy jednoduchšie ako dnes. Môžeš si za to sám, tvoja chyba, mal si k tomu pristupovať inak – tak znejú východiská, na ktorých vyrástli naše súdy. Niekedy to však tak nie je. Ako sa hovorí: „Vyskúšaj si chodiť v mojich topánkach.“ Práve empatia sa z medziľudských vzťahov akosi vytráca. Čo sa ukrýva pod týmto slovíčkom? Môžeme povedať, že empatia je umenie pochopenia, ktoré nám pomáha vcítiť sa do kože druhého a na základe toho k nemu pristupovať inak ako chladne, s odstupom a súdiac.
Byť empatickým však neznamená, že sa vzdáme konštruktívnej kritiky, budeme prehliadať niečie chyby, naopak, na toto by sme nemali zabúdať. Zároveň je však dôležité pri svojich výčitkách či pripomienkach správne voliť slová. Aby kritika bola konštruktívna, hoci môže byť aj nepríjemná, nemala by bolieť. Mať porozumenie pre druhých, vcítiť sa do ich kože, premietnuť si v hlave, ako by ste reagovali v danej situácii vy a hlavne – že hoci sa to nemusí v tejto chvíli zdať, niečo podobné sa môže stať aj vám. Každému.
Otvorenosť nemusí bolieť
Už v predchádzajúcich riadkoch sme to načrtli: byť otvoreným a hovoriť pravdu iným, nemusí znamenať, že ich naše slová budú raniť, aj keď ich konfrontujeme s niečím nepríjemným. Predstavte si situáciu: dcéra príde domov roztrasená, že ju na priechode pre chodcov takmer zrazilo auto a vysvitne, že to bolo kvôli tomu, lebo sa nepozrela na obe strany. Namiesto zbytočných – v tejto situácii obzvlášť zbytočných – slov: „Ty trdlo! Ako môžeš byť taká nepozorná?“ skúsme voliť niečo láskavé, niečo, čo zároveň poukáže na to, že dcéra urobila chybu, no v danej situácii nebudeme tlačiť na pílu.
Ako by to napríklad mohlo vyzerať? Čo tak takto: „Jój, som šťastná, že sa ti nič nestalo. Dnes sa na cestách nájde veľa nezodpovedných šoférov, tak aspoň ty musíš byť zodpovedná. Nabudúce budem veľmi rada, keď sa dôkladne pozrieš. Radšej počkaj, veď tie sekundy nie sú dôležité.“ Či je to dieťa, či je to dospelý, každý lepšie berie kritiku, poukázanie na chyby a návod, ako situáciu zlepšiť, keď sa k nemu pristupuje láskavo, no zároveň neskrývate isté výčitky. Tie však treba citlivo zaobaliť.
Nikto nemá patent na rozum – ani ja
Po vojne je každý generál. Klišé a ako mnohé z nich má pevné základy vychádzajúce z koreňov opodstatnenosti. Keď vám kolega opisuje pre neho kritickú situáciu, napríklad že takmer nabúral na ceste, mnohí z nás často príbeh uzatvoria nevhodnou poznámkou: Nabudúce si budeš dávať väčší pozor. Isto si predbiehal v zákrute. A čo si nepodradil, išlo by ti to rýchlejšie? Áno, s odstupom času to môže vyznievať úplne logicky a pokojne môže byť takáto poznámka na mieste, no radšej ju skúste preformulovať.
Alebo skúste pokojne namiesto nej položiť otázku, ktorá respondenta privedie k rovnakej odpovedi, ako by ste mu vy s patentom na rozum naservírovali na striebornom podnose. Akú? Mohlo by to vyzerať takto: „Fú, som rád, že sa ti nič nestalo. A prečo k tomu vôbec došlo?“ Namiesto uštipačných rád skúste vyjadriť podporu, buďte empatický a skúste si uvedomiť, že druhú stranu vaše poznámky – hoci aj so správnym postrehom – môžu skôr rozladiť ako povzbudiť. To budovaniu vzťahov zrejme veľmi nepridá, však?
Ak môžem, pomôžem
Skúsime si drobné cvičenie: skúste si spomenúť, kedy ste niekomu zo svojho okruhu širších známych a blízkych naposledy nezištne pomohli? Nemusí to byť žiadna veľká pomoc, nemusíte nikomu darovať kufrík plný zlatých tehál, stačí oveľa menej, aby ste v niekom zanechali dobrý dojem s komunikácie s vami. Stačí prejaviť trochu snahy, reálny záujem o situáciu a prisľúbiť čo i len drobnú pomoc.
Napríklad, keď vám kolegyňa v práci povie, že jej dcéru trápi alergia a žiadny alergiológ jej nevie pomôcť. A zhodou okolností váš partner je alergiológ, tak navrhnite, že sa skúsite spýtať a navrhnúť, či si pri káve v práci so svojimi kolegami trochu nezapremýšľajú, že čo môže byť vo veci. Drobnosť, vás to bude stáť 5 sekúnd vášho času, partnera možno trochu viac. Ale ten pocit, ktorý sa za to dostaví – najmä u toho, komu pomáhate – je na nezaplatenie. A istotne prispeje k budovaniu dobrých vzťahov.
Rada na záver, skúste ku každému pristupovať tak, aby ste v ňom po rozlúčení zachovali dobrý dojem. Oplatí sa teda byť empatický a občas si radšej zahryznúť do jazyka. Uštipačné reči predsa pomôžu iba vášmu egu.
