Pojem helikoptérová mama či helikoptéroví rodičia nie je žiadna novinka – je známy už od šesťdesiatych rokov, kedy sa prvýkrát objavil v odbornej psychologickej literatúre. No prečo sa do médií a na ihriská dostal až teraz? Nikdy totiž problém s takýmito rodičmi nebol viac pálčivejší! Čo to znamená, prečo sú títo rodičia pre svoje deti nebezpeční a ako zistíte, či to nie ste aj vy?
3 znaky helikoptérových rodičov
1. Helikoptérový rodič stráži každý krok dieťaťa a nespustí ho z očí (prevažne na ihrisku či v meste, doma nemusí byť situácia až taká vypuklá).
2. Helikoptérový rodič stále pomáha, podáva, nosí, prenáša…
3. Pri každom minimálnom zamrnkaní rodič rieši okamžite, odkláňa pozornosť, rozptyľuje, nenechá dieťa prežiť negatívne emócie (s tými sa následne dieťa nedokáže vysporiadať a berie ich tragicky) .
3 znaky
kosačkových rodičov
1. Kosačkový rodič striehne na každé potenciálne nebezpečenstvo (aj minimálne alebo žiadne ohrozenie) a odstraňuje ho z cesty skôr, ako sa k nemu dieťa môže dostať.
2. Kosačkový rodič vopred pripraví pre dieťa vhodnú pôdu – odstráni palice, na ktorých by sa mohlo potknúť, vyberie ihrisko, kde nie sú staršie deti, aby drobcovi nikto nebral hračky z ruky a podobne. Zároveň sa snaží predchádzať frustrácii či smútku – nedopustí, aby dieťaťu niečo nevyšlo alebo aby nedosiahlo to, čo si zaumienilo.
3. Pri nástupe do školy rodič kontaktuje pedagógov a rieši za dieťa každý drobný konflikt a vyviňuje ho z vecí, za ktoré má niesť samo zodpovednosť – napríklad zabudnutá domáca úloha.
Teraz nehovoríme o bezpečnom zaslepení elektrických zásuviek či prekrytiu sklených rohov stola. Hovoríme o „bezpečnej“ miere nebezpečenstva – ako sú pády z výšky rovnakej alebo menšej ako výška dieťaťa, nižšie obrubníky na pieskoviskách, lanové preliezačky či rôzne rebríky, prevrátený košík s ovocím z konferenčného stolíka či „ťukes“ z padajúcej metly. Sú to všetko drobnosti, ktoré deti už od útleho veku učia, ako funguje fyzika (a svet).
Prečo takí sme?
Jednoducho chceme pre svoje deti to najlepšie a myslíme si, že to robíme správne – robíme však presne pravý opak.
Ako sa má dieťa naučiť, že je to nebezpečné, čo mu hrozí a že mu niečo hrozí? V nestráženej chvíli, keď rodič jednoducho nebude môcť byť v strehu alebo sa na milisekundu vzdiali či stratí koncentráciu, dieťa tento moment využije a katastrofa je na svete – nebude tušiť, že váza z kvetmi sa po prevrátení a zhodení na zem rozbije, že z gauča sa zlieza nohami napred a že do televízora sa naozaj telefóny nehádžu. Dieťa sa musí častými pádmi naučiť správne padať, musí sa trénovaním a našou asistenciou naučiť samo schádzať z postele či z gauča, musí sa naučiť, že chlebík sa hryzie, inak mu zostane v krku. Tréning robí majstra! Ako by asi dopadol na prvom skutočnom zápase hokejista, ktorému by otec či mama stále na tréningoch pomáhali trafiť do brány tak, že by mu ju prisúvali pár metrov pred hokejku?
Ako sa tohto neduhu zbaviť?
Cestou na ihrisko si kúpte kávu so sebou, sadnite si na lavičku opodiaľ a sledujte, s akou fantáziou sa deti dokážu hrať, keď im do hry nezasahujeme. Zasiahnite iba v prípade, že pôjde o život alebo ohrozenie zdravia. Malé modriny, rozbité lakte či kolená a prípadný plač, lebo „Janko mi zobral lopatku“ sa pravdepodobne vyskytnú, ale budú úplne v poriadku. A vy si vychováte samostatného a zodpovedného parťáka, ktorý pozná svoje limity aj zákony gravitácie.
